V Jaslovských Bohuniciach sa v osemdesiatych rokoch udiala nehoda, ktorá mohla zmeniť život na Slovensku. Len vďaka obetavosti jednotlivcov sa katastrofe podarilo zabrániť. Čo sa vtedy vlastne stalo? Kde vznikla chyba? A prečo o tom kompetentní mlčali?

Jadrové elektrárne. Ekonomicky aj ekologicky patria k tým najlepším zdrojom energie. Napriek tomu máme často pocit, že nad nami visia ako Damoklov meč. Napriek všetkým bezpečnostným opatreniam sa môže vyskytnúť chyba. A tá môže mať fatálne následky.

Najstaršia slovenská atómová elektráreň

Jaslovské Bohunice je dedinka ležiaca kúsok za Trnavou, ktorá vznikla v roku 1958 zlúčením dvoch susedných obcí – Jasloviec a Buhuníc. Navonok je to celkom obyčajná obec, má kostol, krčmu a dokonca aj prekrásny barokový kaštieľ. Niečím je však celkom výnimočná. Len dva kilometre od nej stojí najstaršia slovenská atómová elektráreň.

Komplex sa vlastne skladá z troch jadrových elektrární, ktoré sú označené ako A-1, V-1 a V-2. V súčasnosti je aktívna už len elektráreň V-2, ktorá sa skladá z dvoch reaktorov. Jej celkový výkon je 2x 505 MW, čo pokrýva až 26 % celkovej ročnej spotreby elektriny na Slovensku.

Výstavba prvého bloku A-1, ktorý už nie je v prevádzke, sa začala v auguste 1958. Palivom bol prírodný urán a chladilo sa oxidom uhličitým. Blok vyrábal elektrinu od októbra 1972 do februára 1977. Momentálne je v štádiu likvidácie.

Jedným z dôvodov, prečo došlo k jeho likvidácii, boli najmä obavy o bezpečnosť. V rokoch 1976 a 1977 sa tu stali dve závažné jadrové havárie. Počas prvej zahynuli dvaja ľudia a reaktor bol iba krôčik od výbuchu. Len vďaka hrdinstvu zamestnancov, Milana Antolíka a Viliama Pačesa, sa podarilo zabrániť väčšej katastrofe.

Čo sa vlastne stalo?

5. január 1976. Je čas obeda, väčšina zamestnancov je mimo hlavného bloku a vychutnáva si jedlo. Dvaja pracovníci práve vymieňajú palivový článok. Ten však nečakane vystrelí do výšky, trafí žeriav a rozbije sa. Do reaktorovej sály začne unikať chladiaci plyn.

Oxid uhličitý je jedovatý, pracovníci okamžite utekajú zo sály, inak by sa udusili. Zo zamoreného priestoru sa snažia dostať aj ďalší dvaja ľudia, Libor Benda a Izidor Ferech. Skúšajú využiť núdzový východ. Ten je však zamknutý reťazami, aby sa v podniku zabránilo krádežiam. Obaja zomierajú na udusenie sa oxidom uhličitým pred zamknutými dverami. Priotrávená je aj upratovačka Štefánia Fančovičová.

Oxid uhličitý stále uniká. Začína sa doslova boj o sekundy. „Rizikom prvého bloku elektrárne A-1 bolo, že palivo sa vymieňalo počas prevádzky,“ spomína na tento deň Viliam Antolík v rozhovore pre denník SME.

Antolík dostal v roku 2008 cenné štátne vyznamenanie Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy. Ocenenie si prevzal z rúk vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča. Rovnaké vyznamenanie dostal aj jeho kolega Viliam Pačes.

„Ak by reaktor prišiel o chladenie, bolo by to podobné, ako keď v aute vyvrie voda, motor sa zadrie a skončí. S tým rozdielom, že v reaktore by reakcia pokračovala a teplota by stúpala do takej výšky, že by sa palivové články začali taviť. Potom by mohol hroziť podobný scenár ako v Černobyle,“ pokračuje Antolík.

Antolík a Pačes neváhali ani sekundu. Obliekli si chemické odevy a nasadili kyslíkové prístroje. Antolík bol dozimetrista, meral hodnoty radiácie. Pri hlavnom vchode sa snažil odmerať hodnotu radiácie, ktorá však bola taká vysoká, že mu ju prístroj nedokázal odmerať. Použili preto iný vchod. Napokon sa im podarilo dostať nad otvorený kanál a zavážacím strojom ho utesnili. Tým zabránili ďalšiemu úniku oxidu uhličitého a prehriatiu reaktora.

O rok a niekoľko dní došlo v Bohuniciach k ďalšej havárii. Na jednom z článkov sa rozsypal silikagel. Niekoľko granúl zostalo v článku, kvôli čomu cezeň nemohla pretekať chladiaca tekutina. Časť článku sa celkom roztavila. Po druhej závažnej nehode, ku ktorej došlo v priebehu krátkeho času, sa štát rozhodol činnosť reaktora A-1 definitívne ukončiť. Od roku 1979 je tak v likvidácii.

Obidve tieto nehody boli klasifikované 4. stupňom INES, čo je Medzinárodná stupnica jadrových udalostí. Najvyšší stupeň je 7, túto klasifikáciu má Černobyľská havária z roku 1986, ale aj nehoda v japonskej Fukušime.

Aká boli následky?

Vyšetrovanie napokon preukázalo, že za nehodu z roku 1976 nemohol ľudský faktor, ale technická chyba, pri ktorej nedošlo k úplnému vysunutiu zaisťovacích kameňov v kanále reaktora. Vtedajšie médiá však o nehode zaryto mlčali, bežní ľudia ani len netušili, že Slovensko má jadrovú elektráreň. Bolo nepredstaviteľné priznať si, že za nehodu mohla sovietska technika.

Jadrové elektrárne musia v súčasnej dobe spĺňať omnoho prísnejšie kritériá, ako tomu bolo za minulej éry. Aktuálne sú v Jaslovských Bohuniciach v prevádzke dva reaktory typu V-2, ktoré boli spustené v roku 1985. Počíta sa, že budú mať životnosť minimálne 40 rokov. Ako uvádza portál greenpeace.org, riziko havárie je skutočne malé, asi 1:250 000. Tieto odhady však nepočítajú s vonkajšími rizikami, ako je napríklad cielený útok teroristov.

Zdroj: Wikipedia, sme.sk, greenpeace.org

Zdroj titulnej fotografie: Flickr / Profilight