V literárnych vodách nie si žiadnym nováčikom. Viem o tebe, že si vždy mala blízko k fantasy žánru a už od základnej školy si sa zúčastňovala rôznych literárnych súťaží. V časopise Fantázia ti v minulosti dokonca vyšla aj poviedka. Ako si už vtedy vnímala tieto svoje úspechy? Verila si si alebo si potrebovala od niekoho „nakopnúť“?
Veľmi som sa z nich tešila, podobne, ako aj dnes. Je to v podstate veľmi jednoduché. Čím viac úspechov dosiahneš (v akomkoľvek obore), tým viac ťa to ťahá vpred, tým viac túžiš byť lepší a lepší. Na základnej škole poslala slovenčinárka jednu moju rozprávku (bola o Mikulášovi, ktorý musel zachraňovať Vianoce) do literárnej súťaže. Vyhrala som druhé miesto a dostala som nejakú knižku a diplom. Bol to úžasný pocit.
Odvtedy som svoje poviedky posielala na všetky možné strany a dúfala, že uspejú. Niektorým sa to podarilo, niektoré ostali nedocenené. Veľmi mi pomohol aj môj strýko, ktorý vtedy začínal vydávať fantasy knižky. Nosievala som mu svoje výtvory a on mi povedal, čo je na nich zlé (alebo aj dobré :)). Dodnes si pamätám jeho základnú poučku: „Ak opisuješ prostredie alebo postavy, používaj dlhé vety. Ak opisuješ akciu, vyjadruj sa úsečne, používaj krátke vety.“ Niektorých jeho rád sa držím dodnes.
https://www.facebook.com/katarina.pivarci/photos/a.1765434033753204/1999213590375246/?type=3&theater
Čo ťa napokon priviedlo k románom? Nemala si problém písať o niečom reálnejšom? Predsa len, fantasy nemá v podstate žiadne hranice, autor sa môže do sýtosti s dejom a postavami vyhrať.
Veľká zmena u mňa nastala na vysokej škole. Vzali ma na dramaturgiu a scenáristiku a bolo to úžasné. Konečne som mala dôkaz, že viem písať a mohla som sa venovať aj svojej ďalšej veľkej láske – filmu. Na škole nás tlačili do klasických spoločenských či sociálnych drám, vychádzajúcich zo slovenského prostredia. Z praktického hľadiska sme sa museli držať pri zemi, aby sa naše scenáre dali sfilmovať.
Zároveň naši pedagógovia chceli, aby sme sa čo najviac zameriavali na postavy. Niekedy to bolo dosť otravné. Museli sme o našich hrdinoch vedieť všetko, aké mali detstvo, či fóbie, ako často chodili na záchod. Vtedy som pochopila, že na žánri a kulisách až tak nezáleží. Ak chceš napísať dobrú knižku (alebo scenár) musia tvoje postavy skutočne dýchať a musíš im pod nohy hodiť poriadne prekážky. Všetko ostatné je len kulisa, v ktorej sa tvoj príbeh odohráva. Samozrejme, tie fantastické svety mi trochu chýbali, a tak som aj počas školy sem-tam napísala nejakú tú fantasy poviedku.
Tvoj debutový román Láska zvoní vždy dvakrát vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ ešte minulý rok. Ide o romantický, ale aj zábavný príbeh, v ktorom si do určitej miery poukázala na predsudky, ktoré mávajú ľudia voči vzťahu „bielych“ s Rómami. Prečo si sa rozhodla zakomponovať do knihy práve túto tému?
Mala som v podstate dva dôvody. Jeden som už spomenula aj vyššie. Chcela som svojim hrdinom hodiť pod nohy poriadne prekážky. Myslím si, že mnohé romantické knižky trpia nedostatkom deja. Od začiatku vieš, ako to medzi tými dvoma zaľúbencami dopadne, ale oni sa stále nechcú dať dokopy kvôli nejakým hlúpostiam.
Ja som chcela dať svojim postavám reálny dôvod, prečo spolu nemôžu byť, a preto som sa rozhodla napísať slovenskú verziu Rómea a Júlie. Hlavná hrdinka tak nerieši len obligátne ľúbi ma – neľúbi ma, ale reálne musí bojovať proti rasizmu zo strany svojej rodiny. Omnoho horší je však rasizmus, ktorý si aj ona nesie v srdci.
https://www.facebook.com/katarina.pivarci/photos/a.1765434033753204/1948427048787234/?type=3&theater
Druhý dôvod je trochu osobnejší. Pamätám si, že v prvom ročníku na základnej škole som mala dve kamarátky. Jedna bola „biela“, druhá Rómka. Boli sme super partia, hrávali sme sa spolu. Jedného dňa prišlo do školy to „biele“ dievča a povedalo, že s Rómkou sa už hrávať nebudeme, pretože jej to rodičia zakázali. To bolo moje prvé stretnutie s rasizmom, a dosť to so mnou zamávalo.
Ja sa veľmi snažím udusiť v sebe všetky predsudky, napriek tomu, že ich mám veľmi hlboko zakorenené. Niekedy je s tým fakt ťažké bojovať. Asi aj preto tento motív používam často vo svojich dielach. V mojej druhej knižke sa napríklad objavia aj Jehovisti. Napriek tomu, že bežne na Slovensku nemajú dobré meno, snažila som sa z nich vytvoriť ľudí z mäsa a kostí.
Pred tým, než si posielala svoj rukopis do vydavateľstva, nepremýšľala si nikdy nad tým, že budeš vystupovať pod pseudonymom?
Uvažovala som o tom. Vo vydavateľstve ma však presvedčili, aby som to nerobila. Pre propagáciu knižiek je vždy lepšie, ak má autor skutočnú tvár. A úprimne, ja som na svoje knižky celkom pyšná. Dala som do nich skutočne všetko a rada sa nimi pochválim.
V súčasnosti si už autorkou dvoch kníh, keďže len nedávno uzrel svetlo sveta tvoj druhý román Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje. Ak by si ho mala porovnať so svojou prvotinou, v čom je tento napríklad iný?
Myslím si, že je zábavnejší. Je v ňom množstvo humorných situácií, či netradičných zážitkov a je plný životného optimizmu. Už dlho som uvažovala nad tým, že napíšem niečo, kde sa bude prelínať realita s textami, ktoré píše hlavná hrdinka. Som človek, ktorý píše a sama viem, že veci, ktoré sa mi dejú, často prenášam aj do svojich textov.
https://www.facebook.com/katarina.pivarci/photos/a.1765434033753204/1992159057747366/?type=3&theater
Moja hrdinka je podobná, píše zábavné blogy na internete o svojich zážitkoch. Aby mal blog čítanosť, rozhodne sa robiť aj veci, na ktoré by inak nemala odvahu. Napokon sa v tom celkom nájde a pochopí, že na zábavu a lásku nikdy nie je neskoro. Stretne chlapca, ktorý ju okúzli, ale ona vie, že vzťah s ním nemá absolútne žiadnu budúcnosť. Podobne, ako v prvom románe, aj tu som vytvorila vzťah, ktorý mnoho ľudí považuje za netradičný a problémový. Alžbeta je od Adama staršia o desať rokov. Sama to dosť ťažko prežíva a ani okolie nie je veľmi tolerantné.
Ak by si to mala zhrnúť, nájdu v tvojich knihách čitatelia aspoň malý odraz tvojho života, alebo ide len o čistú fikciu?
Inak, toto je ďalšia vec, ktorú som sa naučila na scenáristike. Vždy píš len o veciach, ktoré poznáš (alebo si ich poctivo naštuduješ). Takže všetko, čo je v tej knižke, som si v nejakej forme odskúšala, či už ja, alebo moji blízki. Ani jedna z tých knižiek nie je o mne, ale pri písaní čerpám zo svojich skúseností. V druhej knihe sa napríklad hrdinka rozhodne vyskúšať internetovú zoznamku Tinder. Ja som si ju poctivo nainštalovala a dva týždne som zvádzala chlapcov vo virtuálnom priestore, aby som to vedela v románe hodnoverne opísať.
Takisto som si uvedomila, že ešte nikdy, v žiadnej mojej knižke alebo poviedke, nevystupovali sestry. Je to celkom jednoduché. Ja sestru nemám, a tak si netrúfam opísať dynamiku vzťahu dvoch sestier.
Ako vnímaš aktuálny knižný trh na Slovensku? Je ťažké sa ako začínajúci autor presadiť a prísť s príbehom, ktorý bude iný ako ostatné, a aspoň v niečom originálny?
Slovenský literárny trh podľa mňa kopíruje zahraničné trendy. Je ťažké uspieť s niečím, čo nezapadá do žiadnej šablóny, pretože tie šablóny jednoducho fungujú. Vydavateľstvá ich chcú vydávať, ľudia ich chcú čítať. Je úžasné, ak sa autorom podarí nejakým spôsobom tú šablónu obmeniť, pridať niečo neopozerané.
Ak ste však skutočne dobrí, originálni a nedodržiavate zabehnuté žánrové klišé, pravdepodobne skončíte v nejakom malom intelektuálnom vydavateľstve a bude vás čítať minimum ľudí. Ľudia chcú aspoň tušiť, akým smerom sa príbeh bude vyvíjať. Dobrý žánrový autor ukáže svojim čitateľom cestu, ktorou by sa príbeh mal vydať a potom ich prekvapí.
https://www.facebook.com/katarina.pivarci/photos/a.1765434033753204/1997603967202875/?type=3&theater
Niektorí autori nie sú veľkými zástancami verejných besied a spoliehajú sa viac – menej na propagáciu kníh prostredníctvom sociálnych sietí. Ako to vnímaš ty? Plánuješ nejaké besedy, kde ťa budú môcť čitatelia stretnúť?
Zatiaľ mám za sebou len jednu besedu, ktorú organizovala naša dedinská knižnica. Ale vôbec sa tomu nebránim, je úžasné dostať spätnú väzbu a porozprávať sa s ľuďmi, ktorí milujú knižky. Omnoho viac mi dáva zabrať tá prezentácia na sociálnych sieťach. Niekedy mi to skutočne ide proti srsti.
Čo sa týka tvojej budúcej tvorby, nezvažuješ prípadný návrat k fantasy žánru? Určite je ešte stále tvojou srdcovou záležitosťou.
Momentálne asi nie, jedine vo forme poviedok. Pochopila som, kde sú moje limity. Obávam sa, že nemám trpezlivosť vystavať tie dokonalo fungujúce svety, kde všetko so všetkým súvisí. Omnoho radšej čerpám z toho nášho sveta. Správne fantasy sa hmýri postavami, srší nápadmi a je v podstate dosť odtrhnuté od reality. Mne sa najlepšie píšu dialógy zo súčasnosti, mám rada sarkazmus a rôzne odkazy na súčasný svet. Takže momentálne ostávam nohami pevne na zemi.
Aj keď ti najnovšia kniha vyšla len nedávno, predpokladám, že už pracuješ na niečom ďalšom. Ostávaš verná románom alebo sa chystáš čitateľov niečím prekvapiť?
Pracujem na románe, tentokrát to však nebude romantika, ale trošku pritvrdím. Píšem triler zo súčasnosti, je plný tajomstiev, snehu, krvi, a, samozrejme, zakázanej lásky. Bez toho by to asi nešlo. Rada skúšam možnosti, ktoré ponúkajú žánre. Už dlho túžim napísať knižný ekvivalent „road movie“, bohužiaľ, narážam tam na problém, že nie som až taká scestovaná. Žánre sú aj tak len šaty, do ktorých zahaľujeme svoje myšlienky. Ja mám pocit, že ak to rozmením na drobné, všetky moje knižky a poviedky majú veľmi podobnú tému. Je v nich akási túžba byť sám sebou a nenechať sa zväzovať konvenciami.
Ďakujeme za rozhovor a do budúcnosti želáme len to dobré! Autorku môžete podporiť sledovaním jej oficiálnej Facebookovej stránky alebo na Instagrame.
