Približne pred mesiacom vydali prvý album a nedávno zverejnili prvý videoklip. Za kapelu na otázky odpovedal Marek. 

Pod názvom Bez Hraníc fungujeme 4 roky. Vymyslel som ho ja, keď som ležal vo vani. Predtým sme si hovorili Verejné pohoršenie, no časom sme prišli na to, že je to hrozné meno pre kapelu (smiech). V tejto zostave hráme rok. Predtým sme často menili bubeníkov, nemali sme na nich šťastie. Nechodili na skúšky, nebrali to vážne.

Mali ste nejaké veľké očakávania, keď ste začínali hrať? Splnili sa?

Úplne na začiatku, ešte pred Bez Hraníc? To som si kúpil gitaru za 30 eur, lebo sme si povedali, že budeme mať kapelu. Skúšobňu sme mali v polorozpadnutej chatrči. Keď vonku pršalo, pršalo aj na nás, keď mrzlo, mrzli sme tiež. Vtedy boli našimi očakávaniami veci ako prvý koncert, hrať inde ako u seba v izbe. Tie sme si naplnili, povedal by som, že aj prekonali. Samozrejme, očakávania sa časom posúvajú. Teraz chceme, aby ľudia chodili na naše koncerty a bavili sa spolu s nami.

Stalo sa vám niekedy, v rámci tohto hudobného sveta, niečo nepríjemné? Keď ste si povedali, že to už nemá zmysel?

Nemôžem povedať, že by nám niekto spravil niečo zlé. No najväčšie sklamania sú tie, keď nik nepríde na koncert. Mali sme jeden v Bardejove, čiže sme sa tam viezli cez pol Slovenska. Spolu s nami v ten večer hrali Niečo navyše, ktorí tam krstili svoj nový album. Napriek tomu prišlo asi len 10 ľudí. To nás veľmi mrzelo. Často sa snažíte, investujete čas aj peniaze, vytvoríte niečo vlastné, no skoro nik to nepríde oceniť.

A čo bol, naopak, najlepší a najkrajší moment?

To bol asi náš prvý koncert, doma v Jazernici. Vtedy sme fungovali už pod súčasným názvom. Tá dedina má asi 300 obyvateľov.  A podľa toho, koľko sa vyzbieralo na vstupnom, tam prišlo asi 130 ľudí. Čo je na dedinu s 300 obyvateľmi poriadne veľa. Vyliezli sme na pódium a videli, že kulturák je plný. To bolo úplne VAU.

Veľkú radosť sme mali aj keď sme dokončili CD. Konečne sme si ho mohli pustiť a videli sme, že to, čo robíme, už má aj nejakú fyzickú podobu, a že to má zmysel.

Má zmysel vydávať fyzické CD, keď má každý v mobile YouTube alebo Spotify?

Dobrá otázka… Zmysel to má asi len pre tých pár kamarátov, ktorí ho budú chcieť. Má skôr sentimentálnu hodnotu.  Púšťať si ho asi nikto nebude, načo, keď si ho môže nájsť na YouTube. Je skôr na pamiatku. Ja by som si ho tiež nepustil (smiech).

Čo treba urobiť, keď chce mať mladá kapela koncert?

Buď mať kamarátov, ktorí majú tiež kapely a vtrieť sa na koncerty im (smiech). Alebo proste sa dohodnúť s nejakou inou kapelou a usporiadať ho spolu. No treba mať známosti, nájsť vhodné miesto, treba aj peniaze, napríklad na zvukára, na ľudí, na vstup. Stalo sa nám už aj to, že klub si vypýtal peniaze za to, že sme v ňom mohli hrať.
Treba byť hlavne iniciatívny, nečakať na to, že vás niekto zavolá.

Je na Slovensku kde hrať (bary, kluby,…)?

Myslím, že áno, no ľuďom sa tam nechce chodiť.

Ako to?

Podľa mňa sa hudba presunula z pódií na internet. Miesta na hranie je dosť, ale ľudia to vnímajú inak, asi sú pohodlnejší. Vďaka internetu majú všetko na dosah ruky a zadarmo. Mrzí nás to, a asi aj všetky kapely. Veľmi to nechápem, podľa mňa je oveľa lepšie zájsť na ten koncert, dať pár eur za vstupné a vyskákať sa s kamarátmi. Dá sa tam spoznať aj množstvo nových ľudí. Púšťanie si hudby doma zďaleka nemá také čaro.

No internet môže byť zároveň aj veľkou výhodou, pokiaľ ide o propagáciu.

Ani nie výhodou, skôr nutnosťou. V tomto online svete je to jediný spôsob, ako o sebe dať vedieť. Je síce pekné vidieť sa niekde na plagáte, tie už ale nemajú veľký význam. Náš album, hoci je celý na YouTube, má dosť málo pozretí, treba ho stále zdieľať a posúvať ďalej. Nestačí, že niečo vydáte, ak o tom nik nevie, nik to nebude počúvať.

Nie je to od punkovej kapely trúfalé, túžiť dnes po sláve na Slovensku?

Na Slovensku fičí pop alebo hip-hop, to je pravda. Naša hudba nie je úplne mainstreamová. No to je na tom to pekné, že nejdeme s prúdom a snažíme sa to robiť tak, ako chceme my. A to aj na úkor počúvanosti.

Takže by ste svojej tvorbe nechceli dať viac popový nádych, aby bola populárnejšia?

Na Štefana sme mali akustický koncert, a ten bol fajn, páčilo sa nám to. Piesne zneli rádiovejšie. Povedali sme si, že by sme na album mohli jednu – dve piesne urobiť aj také. Zhodou okolností je aj klip natočený práve k takejto piesni. No zvyšok chceme mať stále vo svojom štýle. Zrejme by nemalo význam robiť niečo, čo by bolo možno úspešnejšie, ale nebavilo by nás to. Načo? To môžeme chodiť aj do obyčajnej roboty. Hudba má vyjadrovať človeka samého. Robiť to len pre peniaze alebo slávu je zbytočné.

No dá sa dostať do rádia aj s vašim punkom?

Napríklad do Antény Rock áno, hrávajú tam aj slovenských interpretov, ako Zoči Voči. No mladé kapely tam nepočuť.  Do iných, klasickejších rádií, by nás nevzali. To by sme museli hrať niečo iné.

Treba mať na nahranie albumu kopu peňazí?

Náš album vyšiel tak svojpomocne. Nahrávali sme si ho sami, v skúšobni. Náš basgitarista je zvukár, vďaka nemu sme mali všetko potrebné. Potom šli tieto nahrávky do štúdia na úpravu a finálny mix. Celé nás to vyšlo asi 200 eur, no bola to skôr kamarátska cena. Nemá to však takú kvalitu. Keby sme nahrávali priamo v štúdiu, znie to lepšie. Za takých podmienok ale zaplatíte za jednu pieseň asi toľko, čo my za celý album, alebo viac. Čiže ak chcete profesionálne nahrávky, stojí to dosť.

Vo všeobecnosti, aké sú najväčšie problémy mladých kapiel?

Peniaze, samozrejme. No často aj čas. Mladá kapela automaticky neznamená mladých členov, môžu v nej hrať ľudia, ktorí majú prácu, rodinu, a podobne. Mám pár kamarátov, ktorí len pre nedostatok času museli s hudbou skončiť.
No systémovo tam žiadna veľká chyba nie je, systém proti mladým kapelám nebojuje. Hádam aj priestoru by sa im dostalo, no veľa kapiel proste čaká na pozvanie. Ale keď vás nikto nepozná, nikto vás predsa nikam nezavolá. Treba sa ozvať.

Takže to nie je tak, že hudobný svet by bol uzavretý a nedalo by sa doň dostať?

Že by medzi seba nepustili mladých hudobníkov? To nie. Veď aj známejšie kapely si ako predskokanov často berú niekoho mladého, neznámeho. Iné Kafe napríklad robili anketu na Facebooku a kapela s najväčším počtom hlasov sa stala ich predkapelou. Rozhodne to nie je uzavretá spoločnosť, panuje tu skôr kamarátska atmosféra.

Ďakujeme za rozhovor a do budúcnosti želáme len to dobré! Viac o kapele Bez Hraníc si môžete pozrieť na ich oficiálnej Facebookovej stránke alebo na Instagrame.